Something between two of us - 1st chapter

14. května 2012 v 20:47 | Yui |  Fanfiction
Nyaa, tak tu máte prvú kapitolu k môjmu fanficu, o ktorom som sa zmieňovala. :) Inak poznamenám: nemá to 100% totožnosť s FF VII, niektoré veci som si primyslela a iné odmyslela... Takže to berte s rezervou. Proste príjemnú srandu! :) Sankya~ Pod prerexom!


1. KAPITOLA - Všetko je horšie a horšie...

Vždy mi vraveli, že som cvok - nezodpovedný; robím unáhlené rozhodnutia, ktoré ma môžu priviesť do problémov; moja neohrabanosť a smola sa navzájom doplňujú... Veď viete, určite nie som jediný, kto toto zažil. Alebo aspoň podobné. Štvalo ma to, ale... načo hádzať flintu do žita? Na to som až príliš tvrdohlavý! Chcel som všetkým ukázať, že mám naviac, dokonca i na to, aby som mohol byť Rufusovým nástupníkom! A že rozhodne som lepší, než ten "Pán Dokonalý" - Cloud...

***
"Reno, si v poriadku?" Rude sedel vedľa mňa v bare, kde som do seba lial už asi 20-ty pohárik.
"Nikdy mi nebolo lepšie, yo! Hik... Prečo si nedáš aj ty, há, kámo?" Bol som... Opitý na mol. Inak sa to ani povedať nedá. Prečo? Jednoduchý dôvod! Všetko mi liezlo hore krkom! Ako je možné, že Rufus viac dôveruje Cloudovi?! Prečo mu dáva takú dôležitú misiu, zatiaľ, čo nám podradné roboty? Sakra, veď ani nepatrí k nám! Nechceli ho odgrágľovať, ani nie tak dávno?! Nepodarilo sa... Schytal to ten jeho kamarát od SOLDIER-ov. Zack sa volal? Tuším nejak tak... Ale to je jedno! Prečo mu Rufus verí viac než komukoľvek inému? Čo mu dáva právo na to, aby Clouda povyšoval nad nami?
Až keď som zaregistrovalu Rudov prekvapený pohľad, uvedomilo si moje ja, že poslednú vetu skríklo nahlas. Sakra! Zahanbene som sklopil hlavu a pozoroval kvapky alkoholu, ktoré sa ligotali na stole.
"To ťa to tak vzalo? Vyzeral si byť v pohode..."
"Ja som v pohode...Hik... Ale prečo je to tak nefér, yo? Hik..." Pokrútil som hlavu, akoby mala všetka bolesť z pitia z nej zrazu vypadnúť. "Veď on nie je jedným z nás. Jedným z Turkov..."
"Možno nie. Ale ak si ešte pamätáš... A ja viem, že áno... Ten prípad s Kadajom a jeho bratmi. Tým gangom!" Dodal, keď zbadal môj zmätený kukuč. Prikývol som. "Ak by nebolo jeho, neboli by sme tu ani my. Urobil nám veľkú službu."
"Ale aj my sme mali zásluhu na tom, že otrčili kopytá, no nie?!" Štikútlo sa mi a s mrmlaním som pokračoval: "Kto odpálil ten most, kto pri tom riskoval vlastný život? Haaaaa??? A teraz zas ty nepovedz, že si to nepamätáš, yo!"
"V tomto rozhovore je...dosť pamätáš sa a nie... Nemyslíš si? Takto by sme sa mohli hádať do zajtra." Môj partner kývol čašníkovi na znak toho, aby mi už nedolieval. PCHE!!! Čo si myslí, že mám 10 rokov?! Do kelu, som dospelý, môžem sa ožierať do nemoty - a piť koľko chcem! Chcel som mu to i taktne oznámiť, no on si pokračoval v tom svojom mega-děsne-zaujímavom preslove: "Nie je dôležité, ku komu patríš, ale počet zásluh a ich rozsah. No, ale to už som hovoril. Myslím. Proste musíš prijať fakt, že to nie je len o tebe." Trpkosťou som zvraštil tvár. Počet zásluh...? Robil som VŠETKO pre to, aby som vyhovel ShinRe; i to, čo sa priečilo zdravému rozumu. To, čo zostane navždy v Tsengovích archívoch. Najhoršie na tom bolo tváriť sa, že mi je vlastne všetko fuk. Rude si všimol môjho výrazu a potlapkal ma po chrbte.
"Poďme už, lebo ty tu prepiješ i vlastné gate a hodnotu vo výške Rufusovej ročnej výplaty. Prosím účet!" Čašník prikývol a o chvíľu k nám domašíroval so širokým úsmevom a bločkom. Preglgol som. To, čo nasledovala snáď ani menovať nemusím: prázdna peňaženka, Rudov velevranvý pohľad (ja-som-ti-to-hovoril), ktorý ho však v momente prešiel, keďže sme museli v zálohe nechať jednu z jeho diamantových náušnic a nepekné pohľady od majiteľa baru. Nuž, i tak sa stáva... Hlavné je, že som tam naozaj nemusel nechať gate. To už by bol fakt 100% prúser. A Tseng s Rufusom by ma ukameňovali...

***
Dni utekali a ja som si pomaly, ale iste zvykal, že to blonďavé tiché čudo je s nami čoraz častejšie. Nie, že by som pokaždé skákal 2 km od radosti, keď sa mi zjavil za chrbtom a niečo ticho zamrmlal (skôr od zdesenia a nervov!). Ale dalo by sa povedať, že bol znesiteľný. Do určitej miery. Elena naň začala pokukovať tak, že to bolo až nechutne nápadné.
"Nepáči sa ti náhodou Tseng?" vždy som si ju doberal. "Inak, keby si si spravila transparent, možno by si ťa i všimol."
"Prestaň. Len závidíš..." Vždy mi tak odpovedala. Nie, že by ma to trápilo. Mal som pár odpovedí, ktorými som ju poľahky vyšachoval. Ale to je jedno. A ohľadom Clouda. Začal som ho ignorovať. I keď bol sotva meter odo mňa. Myslel som si, že to tak zostane naveky, i keby mal na mňa meteor padnúť. Hm. Zmýlil som sa... Padlo na mňa dačo - s názvom "malá dávka zodpovednosti" v podobe 7 ročného dievčatka.

***
"Reno, Rufus ťa hľadá." Sedel som na parapete okna v mojej izbe a čumel do blba, keď tam vletel Rude. Unavene som prikývol. Bože, čo chce??? Nech si radšej zavolá Clouda... prebehlo mi hlavou. Ale tak... Po 5-ich svetelných rokoch som sa dotrepal do miestnosti, kde stáli ostatní - okrem iného i "Pán Dokonalý". Len Rufus chýbal.
"Tak zavolá ma a sám tu nie je, yo..." neodpustil som si.
"Nesťažuj sa. Ja tu čakám dlhšie," ozval sa Cloud. Wow, on vie aj rozprávať - nahlas! Tento deň by sa mal ustanoviť za štátny sviatok. Práve som sa chystal zarýpať si, no vošiel Rufus. A za ním... dáke krpaté teleso. Vypleštil som oči. V budove ShinRa-e som nikdy krpca nevidel, pokiaľ nešlo o nejakú exhibíciu alebo niečo také... Čo Rufus senilnie? Armáda sopliakov? Začínam sa báť...
"Reno! Cloud! Poďte sem." Čo, počkať?! Nemám z toho dobrý pocit, ani najmenej! Nervózne som vykročil smerom vpred. Úchytkom som zachytil Cloudov ksicht. Tiež nechápal.
"Chcem vám niekoho predstaviť." Rufus s (trochu-dosť strojeným) úsmevom postrčil to decko dopredu. "Je to dcérka jednej mojej... známej..." Pri známej som sa zaškeril a ledva zadržal chichot. To určite. Inak, celkom by ma zaujímalo, prečo tá krpatá nečmuchá fialky zo spodu. Asi tá ženská, s ktorou sa náš šéf vyspal, musela byť preňho fakt dôležitá, inač by sa tohto sopliaka už dávno zbavil. Ako to viem? Ten, kto sa tých detí zbavoval boli Turkovia. Hej, medzi nimi i ja.
"Keďže jej mama zomrela, bude tu bývať. A vy dvaja..." šéf ukázal na mňa a blonďáka," sa o ňu postaráte!" Takmer mi zabehlo. "Až dokým si po ňu neprídu jej zákonní zástupcovia. Ktovie kedy."
"ČO?" neudržal som sa a zvreskol. Cloud stále vypliešťal oči. Čo má čo sa ON tváriť tak, ako sa tvári?! Veď býva so sirotami, s deťmi má skúsenosť! Aha... Asi ho "potešil" fakt, že práve ja som jeho spoločník vo výchove. Neboj, potešenie na mojej strane tiež rozhodne NIE JE!!!!
"Povedali ste... že dokým neprijdú jej zákonní? Kedy...aspoň cca...to bude?" skúsil som opatrne.
"Pol roka, možno viac. Tak, ale teraz vás tu nechám, aby ste sa zoznámili. Ostatní - rozchod!" Zvyšok skupinky, včetne Rufusa sa vyparil - ani prach za nimi nezostal, tak rýchlo zmizli! Zostali sme tu len ja, to krpaté a Cloud.
"Ehm... Tak... Ako sa voláš?" skúsil som sa priateľským tónom prihovoriť. Dievča však na mňa ďalej, bez slova, zazeralo.
"Človek by si myslel, že je nahluchlá, yo~" zamrmlal som potichu. No a presvedčil, že teda nie je. Hneď, ako som dopovedal, krpaňa sa zamračila ešte viac, ako bola a z celej sily mi dupla po nohe.
"Ty si nahluchlý, ty strašidlo!!!!" skríkla a utekala na druhú stranu miestnosti. Cloud šiel za ňo, uštedriac mi pohľad typu: "s deťmi to naozaj vieš". No sorry, ale nikdy som žiadne nevychovával a pomaly ani nestretol také, čo som nemal odgrágľovať!!!!!
"On to tak nemyslel. No tak, ako sa voláš?" usmial sa na ňu, zatiaľ, čo ja som poskakoval okolo nich s bolavou nohou a prísahou, že z nej narobím sekanú. A verte - MYSLEL SOM TO VÁŽNE!!!!
"Lilith..." zamrmlala malá a opätovala mu jemný úsmev.
"Znie to podobne ako Aerith. Tak sa volala jedna moja kamarátka," oboznámil ju Cloud, keď zbadal jej jemne zmätený pohľad.
"A máš...?"
"7 rokov."
V tomto momente ma noha prestala bolieť (aspoň čiastočne) a rozhodol som sa, že tomu krpatému telesu treba uštedriť lekciu. Bohužiaľ, nebol som dosť nenápadný, keď som sa po nej rozbehol! Malá mi zdrhla a Cloud. Ten sa nás snažil v našej bláznivej naháňačke ukľudniť. SMOLA. Len toľko poviem. Lilith prebehla na druhú stranu miestnosti, obehla Clouda a ja...v mojej super podarenej zátačke... som vrazil priamo doňho. A keby len vrazil. Omylom som naňho spadol a ...ehm...dal mu pusu. Nasledovalo trojrozmerné "FUJ!" odo mňa, Clouda a krpatej. A potom... To teleso sa začalo smiať. S Cloudom sme na seba prekvapene pozreli. No... Tak toto bude ešte SRANDA....

To be CONTINUED....

Tak leavnite koment :) Naozaj som zvedavá, čo si o tomto myslíe :) Bye bye and see u soon, minna~ :D
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Ty vieš, kto som... ostatní to vedieť nemusia =D Ty vieš, kto som... ostatní to vedieť nemusia =D | 15. května 2012 v 12:47 | Reagovat

Pokračovanie! Okamžite!! =DD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama